Rozhovor: Na to, aby sa ženy mohli svojich práv zastať, najprv ich musia poznať

2. apríl 2024

Martin Antal

Martin Antal vyštudoval právnickú fakultu, pracoval prevažne v advokácii, skúsenosti má aj z IT oblasti, aj z tretieho sektora. Aktuálne je partnerom v Advokátskej kancelárii bratis.law.

V rozhovore pre akcnezeny.sk prezradil:

• aké sú rozdiely medzi mužmi a ženami pri výkone advokácie,
• či si myslí, že ženy a muži majú rovnaké podmienky na sebarealizáciu,
• aký je problém pri rozvodoch a na čo ženy doplácajú,
• prečo home office pomáha ženám,
• ako sa vyhnúť vekovej diskriminácii,
• čo si myslí o premlčacej dobe za znásilnenie.

V advokácii pôsobíte celý svoj profesionálny život. Ako vnímate ženy v advokácii?

Do advokácie som sa dostal ešte ako študent právnickej fakulty a už som v advokácii zostal. Ako študent a začínajúci koncipient som totiž pracoval v advokátskej kancelárii, kde bola mojou šéfkou žena advokátka spolu s ďalšou kolegyňou advokátkou. Môj pohľad na advokáciu teda bol od počiatku formovaný ženským pohľadom a prístupom, hoci ja sám som to nevnímal ako niečo rozdielne. Až neskôr som sa dostal do väčšieho kolektívu advokátskej kancelárie, ktorej šéfoval muž.

Aj tam však bol pomer medzi mužmi a ženami vyrovnaný a mojimi bezprostrednými nadriadenými boli dlho zase ženy. No a dnes sme partneri v našej advokátskej kancelárii bratis.law spolu s kolegom a dvomi kolegyňami. A v Prahe máme pobočku s čisto dámskym osadenstvom.

Vnímate rozdiel medzi mužmi a ženami pri výkone advokácie?

Ja osobne som ženy v advokácii vnímal od počiatku mojej kariéry rovnocenne. Pri riešení problémov našich klientov je vždy prínosné, keď sa na vec vieme pozrieť viacerí, z rôznych uhľov pohľadu. Každý totiž vnímame svet okolo seba na základe vlastných skúseností, každého nás v živote formovalo niečo iné. Keď vyhodnocujeme situácie našich klientov, hľadáme komplexné riešenia a tam je mimoriadne prínosný pohľad z rôznych strán. Vnímam pritom, že muži niektoré situácie prežívajú ináč ako ženy a tak na ne prinášajú aj rôzny pohľady. Iná otázka je, aké možnosti majú ženy a muži v rámci realizácie svojej kariéry.

Hovoríte, že ženy a muži podľa vás nemajú rovnaké podmienky na sebarealizáciu?

Formálne máme všetci podmienky rovnaké. Vidím však, že pre ženy je náročnejšie skĺbiť rodinu a kariéru. A tam nastáva problém, že sa na ženy, často nazerá ako na handicap len preto, že sú matkami, alebo nimi môžu byť v budúcnosti. Nemyslím si, že je potrebné zatvárať si oči predtým, že žena – matka zohráva len ťažko nahraditeľnú úlohu matky a bude svoj časový fond deliť medzi prácu rodinu ináč ako muž.

Je však potrebné ženám vyjsť v ústrety a hľadať riešenie, ako pracovný a súkromný život skĺbiť dohromady. Preto je dôležité o rovnosti príležitostí hovoriť nie len formálne, ale aj prakticky. A tiež nie len v profesionálnej rovine, ale aj v súkromnej. Do vlastných radov teda poviem, že rodinnému životu sa musia prispôsobovať muži aj ženy rovnocenne. Aj v rámci našej práce sa často stretávame s tým, že úloha ženy matky je často podceňovaná, čo prináša rôzne problémy.

Aké sú to problémy?

Veľa klientov za nami chodí pri rozpade manželstva, čo sa deje, žiaľ, čoraz častejšie. Pri rozvode je často náročné upraviť vzťah detí s rodičmi. Tu ťahajú za kratší koniec otcovia, ktorí s deťmi trávili spravidla menej času ako matky. Sú to však matky, ktoré odmietajú striedavú starostlivosť a chcú sa o deti starať len samé. S rozvodom však prichádza aj otázka delenia spoločného majetku, čo je veľmi často veľkým problémom, pri ktorom vychádzajú na povrch nerovnosti medzi mužmi a ženami.

Jedna rovina je, že si muž robí na majetok nárok, pretože predsa on zarábal a živil rodinu. Pri vybičovaných emóciách sa tak veľmi potláča úloha ženy, matky, ktorá rodinu podporovala iným spôsobom, čo bývalým partnerom spôsobuje ťažkú dohodu o vyporiadaní spoločného majetku.

Súvisí s tým však aj iný problém. Nerovné je, keď žena, ktorá sa viac venovala rodine, ocitne v situácii, kedy sa v druhej polovici svojho produktívneho života má naplno vrátiť do práce a stretáva sa s nezáujmom zamestnávateľov, lebo je už „stará“ a nemá pracovné skúsenosti porovnateľné s rovesníkmi, ktorí sa svojej kariére venovali viac. Často sa tak žena v tejto situácii musí uspokojiť s horšie platenou prácou a je potom odkázaná na výživné od muža.

Popisujete situáciu, ktoré je dlho veľmi typickou v slovenských rozpadnutých rodinách. Stále tento stav trvá?

Áno, stále ide o veľmi bežné situácie a myslím si, že sa im ešte dlho úplne nevyhneme. Ja sám však vidím, spoločnosť sa vyvíja, napredujú technológie a do určitej miery nám paradoxne pomohla aj pandémia. Rozširovanie home officeu pomáha ženám matkám, ktoré si na prácu vedia nájsť dostatok času, ale potrebujú si ho rozvrhnúť flexibilne podľa potrieb dieťaťa. Tiež mám pocit, že v poslednom čase je aj viac klientov, mužov, ktorí k vysporiadaniu majetku po rozvode pristupujú k ženám s väčším rešpektom k tomu, akú úlohu žena zohrávala.

A v mladších rodinách čoraz častejšie vidím snahu otcov zohrávať aktívnejšiu úlohu v starostlivosti o deti, čo sa odráža na tom, že ak sa rozvádzajú mladší ľudia, majú väčší predpoklad súhlasiť s rovnocennou striedavou starostlivosťou o deti. A to je lepšie nie len pre samotné deti, ale vytvára to väčšiu rovnosť medzi rodičmi, ktorí majú rovnaký priestor aj pre svoju kariéru.

Narazili ste na otázku veku v rôznych situáciách. Hovoríme o tom ako o agingu. Ako toto vnímate z pohľadu vašej praxe?

Máme zákony, ktoré zakazujú diskrimináciu aj na základe veku a pohlavia. Formálne sa nestretávame s diskrimináciou starších zamestnancov, alebo konkrétne starších žien – matiek. V praxi je však veľmi problematické preukázať priamu diskrimináciu na základe veku, či pohlavia.

Všeobecne vnímam, že čím je uchádzač o zamestnanie starší, a nie je špeciálne kvalifikovaným odborníkom na určitú oblasť, zamestná sa ťažšie, nie je to však otázka právna. Pre mňa, ako odborníka z právnej oblasti, by mala prebiehať široká spoločenská diskusia na túto tému tak, aby „starší“ uchádzači o zamestnanie boli dostatočne sebavedomí a zamestnávatelia dostatočne flexibilní na to, aby nehľadali iba „absolventov s 10 ročnou praxou“. Iba takto sa v spoločnosti vyhneme skrytej diskriminácii, na ktorú je právo
krátke.

O agingu budeme hovoriť aj na konferencii Equal Pay Day v Košiciach už 16. apríla

Vidíte v tejto oblasti priestor na legislatívne zmeny?

Vždy existuje priestor na zlepšenie. Samotná legislatíva však aj dnes ponúka možnosti, ktorými sa ktokoľvek, kto sa cíti byť diskriminovaný, môže brániť. Zákon je napísaný „pekne“. Už je to však ťažšie s jeho aplikáciou. Predstavte si príklad, že žena matka po štyridsiatke nebude v práci povýšená, ale bude povýšená o desať rokov mladšia bezdetná kolegyňa. Aký bude mať motív sa takáto žena súdiť, keď vie, že súdne konanie môže trvať cca. 1 rok alebo aj dlhšie?

Reálne povýšenie bude s veľkou pravdepodobnosťou bezpredmetné, môže dostať finančnú náhradu, ktorá ju však v kariére neposunie a navyše bude riskovať, že sa na pracovisku stane neobľúbenou a zamestnávateľ sa jej bude chcieť zbaviť úplne. A to nehovorím o tom, že skutočne je veľmi problematické preukázať zamestnávateľovi, že ju diskriminoval a že si inú kolegyňu na povýšenie nevybral na základe „objektívnych“ kritérií. Predovšetkým je teda potrebné zamerať sa na riešenie vymožiteľnosti práva, to je však u nás dlhodobý problém vo všetkých oblastiach.

Kde vidíte teda možnosti na zlepšenie tohto stavu, okrem širších systémových zmien v súdnictve?

Ja vidím ako prínosné práve aktivity ako EPD na Slovensku. Tím stojaci za EPD nie len rozširuje povedomie o určitých problematických otázkach, to robia mnohí aktivisti, ale k téme pristupuje odborne a prakticky. Našim spoločným cieľom by malo byť vzdelávanie ľudí, aby sa nebáli zastať sa svojich práv a ozvať sa, keď je to potrebné. A to nie len vo vzťahu ku sebe samému, ale aj k ostatným. To považujem za jednu z kľúčových vecí, ktoré môžu našej spoločnosti pomôcť. A na to, aby sa mohli svojich práv zastať, najprv ich musia poznať.

Naznačujete, že by sme na to nemali nazerať len ako na individuálny problém?

Áno, presne tak. Aj v praxi vidím, že ak zamestnávateľ vo vzťahu k zamestnancovi pochybil, často sa nenájdu svedkovia z radov ostatných zamestnancov, ktorí by pochybenie mohli dosvedčiť, pretože sa boja o reakciu zo strany zamestnávateľa aj voči sebe samým. V danej chvíli si neuvedomujú, že aj oni sa môžu dostať do podobnej pozície a tiež nenájdu podporu.

Na jednej strane tak mnoho pochybení ostane absolútne neriešených. Na druhej strane sa však stretávame aj s tým, hlavne našich klientov z radov veľkých zamestnávateľov, že samotné vedenie firmy by sa k problému aj chcelo postaviť sa čelom a zlepšovať tak pracovné prostredie. Ale k vedeniu sa mnohé problémy ani len nedostanú cez nižšie úrovne riadenia. A ak sa aj dostanú, zatváranie si očí zo strany zamestnancov vedie, k tomu, že nemá dôvod oči nezatvoriť aj vedenie.

V poslednej dobe sa veľa hovorilo o trestnom zákone a to aj v súvislosti s trestnou činnosťou, ktorá sa pácha na ženách.

Nedávnu polemiku o premlčacích dobách sexuálnych násilných trestných činoch považujem za legitímnu, problém však bol hlavne v absencii zmysluplnej odbornej debaty a to nielen na túto tému.

Zdá sa vám premlčacia doba za znásilnenie 10 rokov dostatočná?

Odpoveď na túto otázku by z pohľadu zákonodarcu mala byť kombináciou vyjadrení odborníkov z právnej praxe, z prostredia orgánov činných v trestnom konaní, ale aj psychológov, ktorí sa venujú najmä obetiam sexuálnych násilných činov. Z môjho pohľadu mi v zamýšľanej novele chýba relevantné odôvodnenie skrátenia aktuálne účinných premlčacích dôb.

Po 20 rokoch od poslednej najväčšej zmeny trestnej politiky na Slovensku si však aj táto otázka môže zaslúžiť byť predmetom riadnej odbornej diskusie. Pýtať by sme sa však mali naopak, čo prispeje k tomu, aby v takýchto citlivých prípadoch obete nahlasovali trestnú činnosť v čo najkratšom čase, teda tak, aby sa dal páchateľ usvedčiť čo najúčinnejšie? Aj plynutie premlčacej doby môže motivovať obete, aby nahlasovanie trestnej činnosti neodďaľovali, je však premlčacia doba pri tomto rozhodujúci aspekt?

Z takto položených otázok už podľa mňa musíme dospieť k tomu, že dĺžka premlčacej doby je podružnou otázkou, ktorej riešenie musí závisieť predovšetkým od iných faktorov, hlavne psychologických, z pohľadu prežívania obete. A v neposlednom rade je to aj edukácia spoločnosti, aby obete sexuálneho násilia mali podporu aj širšieho okolia a aby nedochádzalo k ich druhotnej viktimizácii.

Ako vidíte rovnosť žien v kontexte trestného práva na Slovensku?

Ja osobne nevidím zásadný problém v právnych predpisoch. Znovu ide skôr o aplikačnú prax, aj keď si myslím, že aj tu sa situácia zlepšuje, stále je dosť priestoru školiť policajtov prvého kontaktu na komunikáciu s obeťami sexuálneho násilia, ale aj prokurátorov a sudcov, ktorý sa týmito vecami zaoberajú v ďalšom štádiu. Samozrejme, existujú aj iné aspekty trestného konania, ktoré nepomáhajú obetiam v citlivých prípadoch. Ich riešenie by si však zaslúžilo naozaj poctivú a náročnú odbornú diskusiu vo vzťahu k celému trestnému konaniu.

« »